Značka MDŽ je dnes pre mnohých vyprázdneným pozostatkom minulosti. Obzvlášť v časoch, keď je v našej spoločnosti všeobecne platná rodová rovnosť, no nie?
No nie. V posledných rokoch sa v slovenskej spoločnosti opäť objavil konflikt o to, ako má táto rovnosť vyzerať a či ju vlastne chceme. Tentoraz je to však konflikt, ktorý znemožňuje akékoľvek snahy efektívne pomôcť ženám a poťažmo i mužom, ktorí to potrebujú.
“Počas svojho dospelého života, od svojich 15 rokov doteraz, bolo fyzickému a/alebo sexuálnemu násiliu vystavených celkovo 34% žien Slovenska (priemer EÚ-28 je 33%). Počas jedného roka, 12 mesiacov pred rozhovorom, fyzickému a/alebo sexuálnemu násiliu bolo vystavených 10% populácie žien Slovenska.
Navyše jednu z foriem psychického násilia, ako je napríklad kontrolujúce správanie, ponižovanie a zastrašovanie, vyhrážanie ublížením deťom a pod., zažilo počas svojho života zo strany partnera 47% žien.” (zdroj)
Pred týmito číslami nemôžeme zatvárať oči. Znamenajú totiž reálnych ľudí s reálnymi príbehmi, ktorí potrebujú reálnu pomoc.
V prípadoch domáceho násilia tu dnes pomoc poskytuje niekoľko organizácií v rôznych kútoch Slovenska. Ich kapacity však zúfalo nestačia. Obetiam sexuálneho násilia sa odborne a cielene nevenuje nik. Získať odbornú pomoc je v takýchto prípadoch veľmi ťažké a suplujú ju organizácie pracujúce s domácim násilím či podporné združenia bez odborných kapacít.
Domáce aj sexuálne násilie upravujú naše zákony, ale tieto zákony sú zastaralé, dávno nekopírujú reálne potreby obetí a napriek istým posunom neposkytujú dostatočnú ochranu tým, ktorí to potrebujú.
Aj tie časti, ktoré sú v zákonoch upravené dostatočne sa nie vždy premietnu do reality. Polícia aj naďalej na svojom webe šíri škodlivé mýty o spoluvine obetí sexuálneho násilia.
V médiách sa objavujú prípady žien zavraždených svojimi ex/partnermi. Často ide o prípady dlhodobého násilia, na ktoré bola opakovane upozorňovaná aj polícia, no tá však dostatočne nekonala.
A ak už sa aj páchatelia postavia pred súd, dostávajú často nízke tresty. Neexistuje tu navyše plošný program, ktorý by následne pracoval s ich postojmi a správaním, ktoré viedli ku páchaniu takéhoto násilia.
Mnohé z týchto problémov môže Slovensku pomôcť vyriešiť ratifikácia a následná implementácia tzv. Istanbulského dohovoru. No namiesto reálnej diskusie ako Dohovor začleniť do nášho systému čo najlepšie a najviac ku prospechu obetí, sme sa zasekli na tom, či naozaj chceme v spoločnosti podporovať rodovú rovnosť. Vynorili sa tu zrazu nové skomolené pojmy, Dohovorom šermuje cirkev a aliancie proti právam žien a sexuálnych menšín a nik vlastne nevie, o čom to všetko je.
Istanbulský dohovor, plným názvom Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu si kladie nasledovné ciele:
ochraňovať ženy pred všetkými formami násilia, predchádzať mu, trestne ho stíhať a odstrániť ho
odstraňovať diskrimináciu žien a podporovať rovnoprávnosť
navrhnúť opatrenia na ochranu všetkých obetí domáceho a sexuálneho násilia
podporovať medzinárodnú spoluprácu s týmito cieľmi
podporovať vznik integrovaného prístupu na odstránenie týchto typov násilia.
Celé znenie Dohovoru nájdete TU.
Tvrdiť, že ide o niečo radikálne, ohrozujúce či o niečo, čo rozloží našu spoločnosť jednoducho nemá žiadne opodstatnenie. Zbavme sa emóciami nabitých skomolených termínov a fráz a skúsme sa na to radšej pozrieť triezvo. Máme tu problém a treba ho riešiť. Hneď.
Medzinárodný deň žien, deň ktorý má pripomínať boj žien za rovnoprávnosť a lepšie podmienky pre svoj život, môže byť prvou príležitosťou pustiť sa do toho. Pokojne aj s karafiátom na stole.
Mirka Grófová